DE NATURA SONORIS

nik ju nevidel, počuť o nej len cez myšlienky na vieru, inak je, zakrytá pochabosťou našej duše, bez možnosti vidiet továreň na zázraky, je tu niekde, za horami, za dolami v prítmí nedostatku vody pre umytie štetcov a špachtlí, niekde skrytá, a nečaká na nič, na objavenie, pre nový náter, len trochu ju zvýrazniť, ale padá zase dážď, zmýva naše myšlienky na predstavy a my zabúdame, kde vlastne je nejaká že továreň? A čo že ona robí? Tak ideme spať, hľadať niečo iné, asi to bude niekde v Auparku. A ako to zhrnúť do obrazu, ktorý má len štyri hrany, ktorého konečným dôsledkom je len nič, s čím sa páral Mark Rothko až na to zomrel, chudák pochabý, prišiel na koniec a nevidel tú krásnu továreň, kde nič bolo všeličím bez neexistujúceho označenia nekonečna, kde mohli byť ďalšie čiary a farby, posolstvá pre veky prúdiace na linke času ako u nás teraz v noci. Je kam ísť, treba sa tam vybrat, späť do inej dimenzie, tam, kde sú ešte stále funkčné Továrne na zázraky, pre tých s farebnou mysliacou dušou aj teraz. Tak krásnu noc.
191129

Zrok keď prejde svojou dráhou, za oparom dní a nocí, zor spoza svojej duše jej púť, prinúť myseľ stočiť, prezrieť okamihy minulostí, zotrieť nános šedivosti, zrkadlisko činov, perepúť zbytočností, k ďalšej ničomnosti? Keď vesmír vrhá svoje mŕtve tiene, na zrnká prachu Bohom osvietené, zabudnuté kúty Zeme, oparom nerozpoznateľné, chmúry duše, zrokom prekroč vlastné tône, za oparom dní a nocí, k ďalšej zbytočnosti a úfaj v novej budúcnosti.
1211

žiadna páľa, rednúce svetlo, bez chuti, ktorú nemá, je len skrytou diaľkou v sebe, kvety na lúke, ranná rosa, planéta vôní so smradom ľudí, čerstvo vytlačená kniha či parfuméria, tam nič, hviezdny prach, mirády hviezd, ľadové pláne obďaleč, spalujúce poblízku, mŕtve ďiaľky, pohrebisko, ako to naše, po ktorom stúpame, nasýtené bojov, starobou a chorôb, kam stúpneš, tam hlava, kedysi vymýšľala plány alebo len žila, je tam, pod prachom cez ktorý nevidieť, nedostupná vlastnou minulosťou, budúcnosť je mŕtva, euro padá, vesmír uzavretý atmosférou je len klietkou na prežitie, chceš sa vrátiť domov, už žiaden nemáš, mŕtve diaľky, žiadna páľa, rednúce svetlo, bez chuti, však život nemá...
110918

budem cestovať, postavím ipad na podnožku, nech pekne drží slová, zapriahnem klávesnicu, bude udávať smer mojim myšlienkam a hurá, na cesty ako Kerouack, nielen naprieč amerikou, rovno vesmírom, po galaktickej dialnici, ktorú dal vystavať, ešte onehdy sám Douglas Adams, buď mu za to sláva, pozerám, konečne diaľka, ako sa patrí, hustnúca tma a úplná kosa, hviezdny prach až pod kožu sa lepí a brzdí mi prítok myšlienok do karburátora, takto sa to teda nedá, vystúpim pri prvom motoreste, že tú pichľavú srágoru, a to vždy do predu na to myslím, že sa mi to opäť stane, zo seba spláchnem, ale voda v umyvárke strieka do plafóna, tak sa musím prehupnúť, stojím na plafóne a sprchujem zo seba tú špinu spod kože, až krv zo mňa strieka, tak sa rýchlo oblečiem, občerstvenie žiadne, však kto by tu už tak chodil, je len na okamih, motorest, len keď ho treba, nastúpim do vozidla, ešte si oklepem prach z topánok, nech si vnútro neušpiním, pri dlhšej ceste by sa zase zvýril, pod kožu sadol a bola by nutnosť, ďalší motorest si cestou stvoriť.
110910

len zavesiť na steny, vyplniť priestor, z rámov vynorené spomienky v portrétoch, ukázať deťom a vnukom, aby nezabudli, na potomkov, zátišia pod oknami, s farbami jesene, skoré rána, knihy pri sviečkach, Hieroným v modlitbe, Narcis s pohľadom vo vode, potrhané tapety na stene, smútok na prahu dverí, krása kvitnúcich lúk, červených makov, raňajky v tráve, hneď nad sedačkou, nech návštevy závidia, že na to máme, zbierky múzeí v zámkoch odišlích, páni s paličkami, a dámy, s kaméliami, v klobúkoch, pýšiac sa pohľadom upretým do divákových očí, hľadajúc šťastie, v kostoloch, triptychy veľkých rozmerov, so svätožiarou nad hlavou, farby oblakov, kajúce sa duše, čerň zatratencov, aby sa nezabudlo, ako žiť pod svetlom, kde tma hriechu, podstata zrodenia, bytia, a súmraku žitia, je jedno a to isté, prázdne námestia, budovy od výmyslu, letiaci pár fialovým súcnom, vnímaj skutočnosť akvarelov, blištivé zore s farbami chumáčikov pavučín, presvitajúce zase rána, večery v chlade kláštorov, v teple domovov, a dnes, prechádzky fantasy abstrakcie, snom skutočnosti, do zabudnutia, že treba ísť do práce a makať na niečom inom, pohľad mi skĺzne do myšlienok na proporcie perspektívy vzťahov, kde farby strácajú na význame, dejú sa čudné veci s túžbami, s láskavými dotykmi po plátne, ktoré sa nám tak páčia, a sú tak nedostupné, ako biele mliečno v stratosfére, putujeme storočiami, prezeráme internetové stránky, na niečo naďabíme, len kliknúť a je to naše, obrazy na objednávky, do okrovej spálne, do kancelárie oproti stolu, do rokovačky, ako v minulosti, keď radnice zdobili portrétmi, možno aj skorumpovaných, ako dnes politikov, snáď som vymenoval záležitosti posledných storočí, kde obrazy získali na význame, cnosti aj neresti v rôznej podobe, sme na ne pyšní, nie je to len o stene, vyplniť priestor, z rámov vynorené spomienky...
110819

ktoré boli tam, na správy z internetu, pouličné šarvátky v Londýne a prepad burzy v auguste 2011, nie, oni boli tu, dýchali vo mne, sústredene načúvali mojim odozvám, buchotu srdca, napínali mi nervy a tak som sa mal sústrediť na prácu, na diela, umenie farieb, farby slov, musím prepnúť, potrebujem kľud, nech sa nič nedeje, nič neviem, som hluchý, ako obesenec odvedľa, nikoho nezabili, bohvie čo počuje, seba? tie farby a farby a farby, chudák Turner z nich musel scvokatieť, ja som ešte ďaleko, prelína sa príbeh a smeruje k iPadu na stole, ako tam dostať aplikáciu všetko v jednom, ktorú ešte nik nevymyslel, skúsim to znova, natĺkol som nový obraz, skice majú svoj vlastný charakter, svoj vlastný život, nemôžem im ho zobrať, naštvú sa a zmenia farby, smer, kompozíciu a čo bude najhoršie, zlejú sa do súvislej hmoty bez ostrých čiar, ktoré tak milujem, musím byť opatrný, rozmýšľať rýchlo? či pomaly? vymyslieť nový smer, umenie, kde nič je všetkým a naopak? nič to, skúsim to opäť odznova...
110813

vo Woolite black s prádlom čiernym na nerozoznanie od nočnej temravy v lese pred dvojtýždňovými výdatnými dažďami, však je aj tak mokré, vyberiem ho z práčky, pohľadom sa snažím z neho vytiahnuť šeď, aj bielka v očiach mi v tom pomáhajú, a nič, prižmúrim do lampy so šetrnou žiarovkou z Ikea, či problém nie je v tom, nič, počkám do rána, snáď to denné svetlo napraví, znovu sa zahľadím, ťahám z neho nepotrebnú farbu, zrakom belobu natieram na patričné miesta, po celom tričku, a nič, k sakru, je šedé, žeby som mal zákal?
060519

v pohládzaní svetlom, s listami do špicov, ukazuje na všetky strany, som tu pod oknom, a keď sa dotknem stola, na ktorom tróni, zatrasie sa akoby jej bola zima, hneď sa však utíši, vypne domnelú hruď, v tichosti počúva môj monológ, kvetina v žltom kochlíku, na jednej strane izby, ja na druhej sledujeme navzájom svoj dych, pohládzame sa pohľadom a myslíme si každý svoje, sleduje ma pozorne, nerepce, pričom vždy zdvihne sklonený list ako vďaku za poskytnutú láskavosť, stačí jej kúsok vlahy a mne pocit, že sa mám s kým podeliť o strasti, či radosti ubiehajúcich dní, tak som si ju kúpil, aby nám nebolo smutno zo samoty, ona tam, ja tu, tak a teraz sme spolu, zdielame si pocity a máme sa radi, vybral som ju spomedzi iných pre tú jej schopnosť načúvať, je príťažlivá ako zrelá žena, jemný dotyk obnaženej krásy, ako konceptuálna myšlienka, je to ona a ty v nej ukrytá, so zelenými vlhkými očami, hľadíš mi do duše, utešuješ, krášliš ten malý priestor, ako keď sme boli ešte spolu, pripomína mi teba, si to ty, vidím v nej tvoju lásku, riasy na očiach, jemné chvenie hlasu, ruky ako zo zamatu, zelený zamat listov v ktorých sa strácaš, unikáš, a je to opäť len tá kvetinka, ktorá mi sem tam pripomenie, že si tam na konci ilúzií a ja v realite ticha, tu.
060514

nebaví ma to a čakám, kedy bude koniec dňa, či týždňa, mesiaca, nech roky utečú a je koniec.
050526

Nevolaj mi tam, kde nie je signál.
Básne sú slová, životom pre seba, počúvaj dobre Hruodberaht, sú živé ako ty, vytvárajú priestor pred nami a nechávajú brázdu za nami, neznamenajú nič a pritom tak veľa, písmená smútkom duše bez úst, ktoré by ich vypovedali, netreba, žijú si svojim životom, odovzdávajú posolstvá, z ktorých zachytíme len okamihy, to, čo chcú povedať našim zmyslom, choď spať, len spať a spať.
Inokedy zas niečo iné, šepocú ti pri uchu, zobuď sa, zobuď, a choď, spýtaš sa kam a je ticho, slová sa rozpŕchli a čakajú v tichu múrov tvojej pamäti, tak ich chyť a posplietaj, do slov vlastného posolstva, pre pochopenie, pokolenie dané tebou, im, ako báseň zo slov pre život, choď a rozprávaj, že rozumieš, slovami básne vidíš pred seba a písmená sú ako svätojánske mušky, nechaj ich letieť, nech svietia ti na cestu, už vidíš a rozumieš bláznovstvu.
050519

pod svitom dohárajúcich sviec, v miestnosti, ktorej múry sa dohodli, že bolo toho dosť, si vraveli a tak sa sklonili, aby ma zabili, ešte počuť tlkot hudby, ostalo niečo živé, noc sa nám zviezla po pleciach a jej chladné tóny ešte znejú po chodníkoch ktorými chodí už len samota, tiene robia grimasi, škaredia sa, cítia ma ako cudziu vôňu, ktorá je určená práve im, boja sa nadýchnuť, aby ich neprezradilo, že sú tu, myšlienky na veci prežitých reálií, prečo práve teraz a tu, tak sa medzi sebou dohadujú a ja zatiaľ odchádzam, kráčam tým strmým chodníkom do zabudnutia pričom tajne dúfam, že tam, niekde na konci si ty. Zbohom svet zadosťučinenia, bol si drsný a zlý a mám ťa dosť. Do umývadla tečie voda, vyleštené kohútiky z chrómu vedia byť hrdé, tak sa vytešujú a snažia dať kúpelni nádych exkluzívnej továrne na hygienu, ktorú mi netreba, opláchnem si trikrát tvár, zabehaným rituálom vezmem uterák, nemám rád keď niečo len tak niekam kvapká, vyutieram batériu, zhasnem a idem spať. Trbliece sa vzduch pod svitom dohárajúcich sviec a všetko začne odznova, ako refrén obohraných melódií, ktoré už nik poriadne nevníma. Sú na pozadí našej skutočnosti a my sa s námahou dívame vlastnými pocitmi na miesta určenia ktoré sú len pár minút pred nami kde snívame svoj sen, ktorým chceme zastrieť krutý svet. Poď si už ľahnúť, prikry ma saténom svojho tela, nech zabudnem, že zajtra treba znovu vstať, ísť do práce, zabudnúť na svoju vlastnú existenciu, ponoriť sa a plávať v prúde uponáhľaného davu, že ma šéf bude potápať, nebudem sa môcť nadýchnuť, k večeru zničený, mokrý vyleziem na breh a s radosťou sa poberiem k sebe, do samoty ticha, miestnosti, kde sa vzduch trbliece pod svitom dohárajúcich sviec, ale však je dlho vidno, závesy nezastriem, vychutnám si pohľad z okna na trávu pod závojom slnka a až potom keď sa zem otočí, odvráti svoju tvár, keď ma prichádzajúca noc pohladí, opäť sa mi zvezie po pleciach, zapálim sviece a ešte chvíľku a pôjdem zase spať.
060510

kvapky ortuti striebra, ťažké a mĺkve zaplavujú čistotu, myseľ, rozbité chodníky, špáry sveta, vypĺňané dažďom tekutín hmoty, vo vrstve súvislostí ako opracovaný kameň, cesty sa dvihli nerozoznať ich od striech, antény trčiace ako pahýle uhynutých zvierat, technológií, pretekajú sa o miesto na vyprahnutej zemi, rovina, sychravosť zaplnila všetky prázdne miesta, košatí sa strom na úbočí, jediný, čo prežil, obohnaný samým sebou, ako hviezda v smere správneho určenia do konca zostávajúceho času, ďalších strieborných rán, mĺkvych okamžikov nového zrodu, slzy smútku rozpúšťajú príkrov olova a myšlienky navzdory tomu hustému oparu, prebleskuje svetlo a konáre rozkvitnú, aby nás zahalili láskou, preč, ale je tu tak krásne, aj šedosť má svoje čaro, len si zvyknúť, zabudnúť na jar, lásku kvetu, je tu láska olova.
060430

ako minule, vždy v ten istý čas hodiny sťahujú žalúzie, ukladajú nás do intimity bližšie k smrti, šero domovov, cesty presvietené korálkami lámp, reflektormi áut za šumu pneumatík, rútia sa k cieľu premyslených skutočností, a myslia na deň za nami, zrkadlí sa v pohľadoch ciest a my v temrave domovov, či na pracoviskách, uponáhľaní životom nielen svojím, sťahujeme závesy a čakáme v prítomnosti ticha na deň pred nami, žijeme a túto skutočnosť pociťujeme ako samotu, poniektorí si vídu do ulíc, osláviť nastávajucu noc, v New Yorku plno, davy ľudí, svieti slnko, v Tokiu sa pripravujú na nové odyseje, a my si pôjdeme ľahnúť aby tí iní, mohli žiť tú chvíľku za nás.
060422

Keď sa múry stretli a šepkali si vypočuté slová vryté do omietky, keď sme sa stretávali na miestach blízkych a pocity sme v sebe objavovali až doma, vracali sa spomienkami, bolo tam krásne, keď sme sa držali za ruky a očami bozkávali, pohľadom cítili len seba a tvoja vôňa ostala tam i tu, keď sme prechádzali pohoriami nad domom v ktorom si vyrastala, z ktorého som zabudol zobrať fragmenty do mŕtvej knihy ako spomienku na teba, múry si švitoria o tvojej prítomnosti ktorú si im vryla, stretávajú sa a šeptajú si tvoje slová, bola tu, bola tu...
060305

Prešla cez otvorené okno, ktoré malo byť zamknuté, do záhrady pod rozkvitnuté jablone, i keď bolo zimšie, boso prebehla krokom roztancujúc vzduch do záchvevov spomienok, ktoré v sebe nosila, lupienky padali ako plač minulosti, ako spomienky na ktoré bolo treba zabudnúť, tak zabudni so mnou, tancuj, tanec v prítmi mesiaca, vdychuj pohyby konárikov, stromov, búšia ti do rytmu, cítiš ich i seba a všetko vôkol prepadá tvojmu čaru, ste jedno, telo a duša, cítiš záchvev, padať slnko, ktoré ešte nevyšlo, vychádzať mesiac, ktorý sa práve skláňa, vánok a chlad, ktorý už možno odišiel aby ho nahradil iný, tak tancuj, vnímaj, toč sa, na špičkách nôh sa vznášaj, dýchaj pomaly si víchrom, vánkom, pobozkaj seba a choď spať, tak rýchlo? nie, nevzrušuj sa, kľudne dotanči, svoju apokalypsu zhonu dňa a potom pomaly vykroč k víkendu a teš sa na badminton, ktorý máš zajtra hrať.
060224

všetci poznačení, prostredím v ktorom sme vyrastali, školskými lavicam, učiteľmi, ktorý nás trápili, spolužiakmi, ktorí neboli k nám milí, pracovným prostredím, v ktorom sme sa necítili byť svoji, kolegami, ktorí nás ohovárali, bývalými vzťahmi, dobou v ktorej sme žili, spomienkami, ktoré nám ešte donedávna ubližovali, a my sme žili, odsúdení vlastnými myšlienkami, s otázkami, kde by sme boli, keby, nezmeníme ich, tak sa potácame v labyrinte ktorý sme si vytvorili, ktorý nám iní zneprehľadnili, s ľuďmi vôkoľ, ktorých sme mali radi, či nenávideli, ktorých milujeme, poniektorým sa vyhýbame, s priateľmi od ktorých očakávame pochopenie, chceme sa rozprávať bez prekážok, ktoré nám vnútili, obozretnosť maj na pamäti, hovorili, bez urážok, ktoré sme dávno pochopili ako niečo, čo je nám cudzie, je ich málo, a sme samy, nevychovali sme si partnerov, s ktorými by sme si rozumeli, nevychovali sme si deti, ktoré by nám pomáhali, nevychovávali sme sa navzájom k tomu, buď mi oporou, ja budem tvojou, nevyčistili sme si navzájom rany, nezblížili sme sa, aby sme si odpustili, trpíme samotou a obviňujeme za to iných, lebo sme nepochopili, že každý sme iní.
051009

nik po nich nechodí, zeleň buriny, čas spustnutý v kameni, odtlačky chodidiel a slzy, vzdychy objatí, letmé bozky, šepot, smiech dobrej nálady, či nadávky, vytratené spomienky v znovunájdených zážitkoch sa rozplývajú pred očami ako my, a všetci tí čo tadiaľ šli, pre niečo, niekoho, si pamätajú udalosti pri ktorých boli, schody, po ktorých už nik nechodí.
050903

Roklina v údolí, tiahla sa do diali, ako kaňon, vymytý vekmi, o steny opretých zopár budov, torzo Brooklynu, apokalipsa so zvyškami betónu, zhrdzavenými mrežami, pozostatkami okenných výplní, svietilo slnko a v ovzduši bolo cítiť vlhko, asi som zablúdil, prezrel som si dôkladne miesto, jedna miestnosť s obrovskými prázdnymi dierami, čo boli kedysi oknami, zletel som do nižších poschodí, v niektorých boli dlhočizné závesy, viali vo vetre, až som narazil na podivné tvory, s chobotmi a farebnými pásmi po tele, stáli na zadných ako naše slony a o niečom sa bavili, výhražne na mňa gánili, až som zazrel príčinu, na obrovskej poličke vylihovalo mladé a oni ho chránili, tak som rýchlo vyplával, zastal pri ďalšej stavbe z piatich poschodí, vo vnútri schodište, po obvode zvnútra ostala obitá dlažba, v strede prepadlisko, šrot na dne v hrdzavej kaluži, zopár ľudí postávalo opretých o zárubne bez dverí, hodil som s nimi reč o tom, čo sa stalo, v nezrozumiteľnom jazyku ako bublanie vody, odpoveď som zachytil nepoznanými zmyslami, bosé nohy v mláke, rozleptané prsty, pozreli na moje, ešte že tá čvachta bola taká matná, pokývali hlavami, nik cudzí, si mysleli, "tak poď", nasadli na bicykle s drevenými kolami, s laťkou namiesto riadítok, vzniesli sa do výšky, bolo ich mnoho, šli do práce, tí naspodu šlapali po drevenom chodníku, tí vyššie len tak v prázdne vo vzduchu a poniektorí v lufte švihali okolo seba švihadlami z látky, pohybovali sa rýchlo, až po koniec kruhovitého kaňonu, okolo plno záhadných rýb, vrážali sme do nich telami a oni padali, dole ich zbierali, bolo to krásne s voľnosťou na všetky strany, keď sme sa vrátili, už neviem ako, po druhej strane pri stene prebehla žena v bielom, nebola pekná, chceli ma oženiť, blislo mi hlavou, tak som prvým prázdnym miestom vyletel z budovy, neobzrúc sa, preletel kaňon, vzniesol do výšky, podo mnou dediny, zelené pláne, lúky zaliate slnkom so stromami, vdýchol naposledy vôňu kraja a letel niekam, niekedy, so spomienkou vo vnútri, na čaro, ktoré som v sebe zachytil.
050827

Svit nastávajúcej noci so šerom dňa na konci, v odleskoch vrcholkov stromov, dvíhajúcom sa opare v podlesí, striebrom na steblách trávy, s čerňou na ceste pre peších, cítim ťa z diaľky a idem ti v ústrety, nachovou cestičkou, konármi v tvári za nesplnenou túžbou v diali, žiari slabým svitom, vôňa ktorú necítiť bežnými zmyslami, jas odlesku hmly, pretkaný čiernym striebrom času za nami, spomienka na ktorú prídeme až zajtra, tak zastaň, zavri očká, vydýchni a počúvaj, cítiš ten letmý vánok na perách, svit nastávajúcej noci so šerom dňa na konci, odlesky vrcholkov stromov, dvíhajúci sa opar v podlesí, striebro na steblách trávy, čerň na ceste pre peších, choď jej v ústrety, nachovou cestičkou, konármi v tvári za nesplnenou túžbou do diali, za žiarou, slabým svitom, vôňou ktorú necítiť bežnými zmyslami, odleskom hmly pretkaný čiernym striebrom času za nami, spomienkou na ktorú prídeš až zajtra, De Natura Sonoris, tak, a teraz ju zhlboka vdýchni, je minulosťou, prítomnosťou i budúcnosťou, ostáva práve v tento okamih niekde, ako niečo pred nami, či za nami, tak stoj, na chvíľu sa zastav, sleduj svoju tvár v zrkadle raňajšej očisty, či večer pred spaním, svoje deti, rodinu, priateľov, dav ľudí na cestách, v obchodoch, či pri práci, zastav čas a ona príde, De Natura Sonoris, a budeš ju cítiť ako letmý vánok na perách.
050825

nik nezaklope, ani ty, ani ty, pozorujem svet spoza výkladu, sem tam sa niekto pristaví, nazrie do komnát a vzdychne si, ako prežiť svoj život tam, v tom prepychu, a všetci sa cítime akýsi nesvoji, že chceme byť niekde, kde nemáme čo robiť, tak sa sem tam prídeme pokochať vnemami na veci, ktoré budú stále tak veľmi vzdialené našej spokojnosti a hundreme si pre seba akože to je, keď niektorí sa nemôžu vymaniť pocitu, že žijú ako zavretí vo výkladnej skrini a pre iných je tá istá výkladná skriňa zase miestom, v ktorom by najradšej zdielali svoje pocity.
0507

Stojíš na okraji priepasti a myslíš na dno, ktoré nevidíš, vnímaš nekonečnosť, bez diaľky, a kričíš, pomôž mi, cítiš, že ťa počujú, pozorujú ako sa strácaš, do zabudnutia, niekde ďaleko, v labyrinte vlastnej mysli a čakáš, že sa niekto objaví a príde ti oproti, načahuješ sa za svetlom, ktoré je len odrazom, niečoho čo tu bolo pred vekmi, keď si ešte vedel, čo svetlo znamená, keď si cítil, vnímal jeho farbu a jas, stalo sa odleskom, niekde pred tebou a nie si si istý, či je to ono, či klam, tak ideš, chodbami, bez zúčastnenia, dlhými sálami a snažíš sa spomenúť na každý detail, lebo vieš, že ti ukáže cestu späť, možno si práve v tom monolite, ktorý putuje vesmírom, otačajúc sa okolo vlastnej osi za zvuku, ktorý nepočuť, možno si niekde inde, možno v sebe a skúmaš svoje pocity, či v dome, v ktorom si vyrastal, v zákutí uličky s láskou na ktorú sa nedá zabudnúť, akože to bolo, chceš na to prísť a je to ťažké, vynárajú sa ti prízraky pred očami, bolo to tak, či tak, kladieš si otázky a nevieš sa rozhodnúť, zastaneš, oprieš o stenu oltára s klenbou zabudnutia v jednej zo siení bez oblokov, len ty a ja, vezmem ťa za ruky, tak pomaly a zľahka, nezľakneš sa lebo tušíš, že nechcem ti ublížiť, naopak, pomôcť, zbaviť sa strachu, tak ideme, a je ti lepšie, už aj niečo vidíš a nie sú to vidiny, vnímaš okolie i seba, a si tu.
050612

žije tam, v obrovskej knižnici zo starého dreva, s klenbou výšky troch poschodí, s klenutými oknami po strop a prítmím vo vnútri, ako v zblúdilej duši, s regálmi kníh reminiscencie všetkých, ktorí tu boli pred nami, zapisujúc svoje životy do stránok dobrých a zlých rozhodnutí, prehrabáva sa policami aby mi našiel vás, ktorí ste tu boli a ostali v jeho pamäti, môj knihovník, od včera spí, neprebral sa a v tej ohromnej miestnosti niečo padá, spomienky ako chumáče vaty, nedopadnú až na zem, stratia sa v polovici, ako ja, rozmýšľajúc či ísť, za ním, skúsiť prekročiť prah, myslíte, že sa vrátim, neviem, možno ostanem tam, až do chvíle kým príde niekto a s ním čas, posunie nás niekam či vráti späť, a všetko začne odznova.
050601

Medzičas okamihov života, bolo to dávno, prešlé minúty príbehov, veľké kamene, kamienky a piesok, v nádobe našich rozhodnutí, vlastné priority, mozaika strateného času, kde kamene určovali ako žiť, piesok vypĺňal medzery, aby bol náš život plnší a krajší, klišé ako byť možno šťastný, na sklonku svojho veku. Nie je to neskoro?
050531

na spálni nakukne a zavalí "Nemal by si tisíc korún, potrebovala by som ich do konca týždňa" zabuchne a vzápätí otvoriac znova "a nemal by si ich už teraz?" Týždeň dlhý ešte šesť dní, do výplaty tri týždne, čože to po mne vlastne chce? "Potrebujem pre Melvina, viete, zaočkovať môjho psíka, však to nevadí, že tu nemám účet, a Sofia s pohľadom zmätku do toho "a Taminu ešte netreba?" Videl som ten divný výraz ženy, stála za prepážkou ako v banke, v mojich predstavách, a nechápavo pozerala na deti, ktoré potrebovali len nejaké peniaze pre zverolekára.
050516

na hluk, v poloprázdnych kaviarňach, počúvať zvuk, médií, kde ostalo ticho? v storočiach pred nami, ľudia, tma, chlad, smrad a špina okolo, v zákutiach krčmičiek bez hudby, so sviečkami na stoloch, v myšlienkach pretkaných, spomienkami, na dnešok, bol tam, čakal na svoje zrodenie, je tu teraz, aj so svojim hlukom okolo.
050514

stekajú akoby po tvári, a čakajú bez úsmevov schovaní, za farbami sĺz na dlani, so šumom červenej, i bledej, fialovej, modrej, zelenej, počúvaš ich, stekajú v tvojej duši, ako po pohári, s priehľadnosťou do svetov pred nami, nevpusti ich, nech farbami ostanú radšej tam.
050511

je aj o smrti, záleží od pohľadu, ako vždy, ostane s nami, na chvíľu, potom poberie sa, a my o skúsenosť bohatší, životmi ktorých sme mali radi, žijeme, odovzdávajúc si skúsenosti generácií, navliekajúc ich ako korálky, celé veky, kde niečo začína, niekde končí, a spôsobuje, že sme práve tu v tento čas, s klenotom fragile, smrťou, a našim rozhodnutím.
050501

ohorkov cigariet v popolníku, nedopitých pohárov, alkoholu a závanov vôní jej tela, pri telke, nedopozeraných filmov, bez pozdravov na dobrú noc, len hukot chladničky, inak tma a ticho na chodbe, šla si ľahnúť, a ja som ostal sám, ako vtedy pri sviečkach v izbe z betónu, myslel na to ako odísť, ako každý deň pri ceste do práce, už je to lepšie, zvykám si, osemkrát prejsť cestu, cez kopček, cítiť jej vôňu, po ceste, stretnúť jar, leto, jeseň a zimu, stále dokola bez šance, koľkože ich máme, koľko nám dá ten druhý, alebo kto vlastne, rozhodne okamih, keď sa pravda ukáže a niekoho zraní, chytiť sa šance ako záchrany, a pamätať, že lano je zväčša krátke, koniec sa stráca v spomienkach, nemôžeš sa ho dotknúť, nezostáva nič, potápate sa spolu, so smútkom okamihu, vyrieknutom v čase určeného jemu, pre nejaké nepochopenie a sklamanie, no možno snahu ponúkne ti znovu, chyť sa jej, je na tebe, koľko šancí pre ňu máš, koľko oblafnutí, či skutočného citu, ukrytého pre ďalšie dni, s kolotočmi udalostí, ubíjajúcich sústredenie, na niečo iné, ako vtedy, teraz znovu, koľko ešte.
050430

otázka v mysli, je sama sebou pre pochopenie toho druhého, očakávané odpovede a strach z fantázie muža či ženy, nemajú sa radi, vyhýbajú či stoja proti sebe, pre nepochopenie seba sa boja vlastnej minulosti a prítomnosť ostáva ťažkým bremenom starých hriechov prežitých spolu, odovzdávajú si ich ďalej, do vlastného bezvedomia a vinu zvaľujú na nich, bez znepokojenia deti huckajú "však sú zlí, tí chlapi" čo ich tak milovali, pred oltárom stáli s blaženým úsmevom na tvári a teraz len vrásky zdobia ich pleť, uhynutej lásky, modlia sa, či nadávajú, osudu sa chytajú, veštiacich kariet, čože sa to stalo, ste naivné, nič sa nestalo, len čas pomaly uteká, vlečie za sebou spomienky, na chvíle krásne pre mužov, škaredé pre ženy, či naopak, a nevedia sa nájsť, tak hundrú na seba, ktožeto za to môže, ja či ty, stále dokola, je to také ľahké ako vstúpiť do seba, pokochať sa pohľadom na vlastnú dušu a povedať ja, som ten vinný, z časti tak ako ty, uznať svoje viny a odpúšťať, svetu v ktorom je krásne i bez teba, kde spomienky sú ako lúčne kvety a nie machule, farieb ktorá je každá sama sebou ako ja a ty, nezlievajú sa do seba, sú spolu, vyváženosťou sveta, sme tu, pre ďalšie pokolenia a otázka v mysli ostáva samou pre seba.
050429

ako keď sa vlečieš unavený z práce, keď sa ti zatvárajú oči, stále niečo vidíš, to isté, technológie nik nechce, zopár nadšencov na severnej pologuli, ostatných to nezaujíma, pozrú si Mojsejovcov a idú spať, len hluku čo pribudlo, lezie to na nervy, keď bude stáť benzín sto korún aj tak ho budú kupovať, mali by zrušiť autá a zaviesť len hromadnú dopravu, svet je pomalý, len čas akoby nabral na obrátkach, z práce do postele a naopak, ale ináč nič, keď kliknem, vždy na niečo čakám.
050425

Prechádzam po chodníku, v New Yorku, výlohy výkladov svietia na cestu, do ulice plnej zhonu, hneď za rohom je kľud, len sem tam niekto prebehne, na druhú stranu, autá míňajú semafóri, ľudia do seba vrážajú, v metre je tlačenica, niekto do mňa strká, v Tokiu, pohyblivé schody ma udierajú do tváre, je tma a černosi mi šibrinkujú nožmi pred zrakom, ľudí hľadiacich do zeme, ako smrť, zápach spáleného mäsa, šialenstvo a strach o deti, krik plačúcich žien "zabili mi muža", nezáujem, padlý na chodníku v Jakarte, asi ožran, skláňam sa, počujem bicykel, zvoní na mňa "uhni" decká v otrhaných šatách, ulica plná výmoľov, staré autá, vojna, prales plný čudných zvukov, De Natura Sonoris, chlad, sneh a vietor pod plášťom, meč v ruke, niekoho som zabil, v štrnástom storočí, pred tribunálom, ušiel som, som tu, na mojej ulici, počuť hlasy ľudí, hlasno sa zhovárajú o niečom a autá, hrozné zvuky motorov a búchajúcich dverí, zase autá, "servus", príboj mora, na pláži v tichu, v objatí ženy, nepoznám ju, hľadí mi spýtavo do očí, s otázkou "kto som" na perách bez zvuku, ticho a klam, streľba odniekiaľ, šialenstvo mysle, nikam sa neponáhľam, je to tu, tak blízko, ako kvet na ktorý sa akurát pozerám, zastanem, obzriem si ho bližšie, vädne, spomalene rýchlo, pred očami, stáročia a dni, roky a týždne, hodiny a sekundy, ako zvon, ktorý práve odliali, tešia sa z dokonalej práce, za pásom skladajú, zase autá, hučia, choď pomaly, len tak prekračuj, do tmy a svetla, kde je všetko a nič, davy ľudí, a prázdno, a múry ktoré ťa obklopili, lež krátko, znova, na ulici vo Frisku, stretol som Kluvánka "dobrý deň, čo vy tu", zmizol mi za rohom, už sa nevráti, čierny dym a bicykel, či biely s tebou, bol tam, áno, niekde ďaleko a blízko zároveň, keď stavali vodnú priekopu pod Michalskou bránou, keď útočili na Orleans, keď sa hádali, vraždili, keď chľastali, smiali sa, potili, milovali, asfalt vekov, či len Prašná brána, kde montovali orloj a po Červenom námestí pochodovali v sprievode prvého mája, či sa milovali za humnom v sparnom lete, nádejali sa výhrou v športke, nadávali si do kuriev a kokotov, "zavri okno miláčik, už treba ísť spať", ešte nakuknem k Dunaju, k altánku, sedím tam s Tomášom ako naposledy pri zapadajúcom slnku, ešte raz sa obzriem a som tu, ale kde vlastne, kde je tu, či tam, či nastálo, či na chvíľu, krátko, či rýchlo, či pomaly, bosý, či v topánkach, otrhaný a hladný na slnku, či v brokáte chladných múrov kaštieľa, kde vlastne, na ulici, v práci, v posteli, či len tak za stolom, prestali kúriť, je zima, tak ako na jar po tme, kde, kde... kde je tu? De Natura Sonoris mi šumí hlavou, ako letmý vánok na perách, keď vdychujem tvoje dýchanie, život tak vzácny, keď cítim tvoj zármutok a farbu tvojich slov, splieta sa do vlasov, ktoré hladím, dotýkam sa končekmi prstov, teba, všade, v iných svetoch, na ulici v New Yorku držím ťa za ruku, "poď, neboj sa, sú to len autá a robia hluk", prebehneš to aj boso, je také krásne ráno, ako keď v zime pršalo, je len vecou pohľadu, z ktorej strany sa dívaš, a strach je jeho ozvenou, v tebe, neboj sa, budeme spolu, na cestách životmi iných i svojich, len nebyť sám, nebyť sám, samota bolí, ako klinec v päte, možno aj viac, keď ho nemožno vybrať, len ho cítiš, ale pozri sa bližšie, žiadnu nohu predsa nemáš, a načo, si duch, blúdiš svetom bez prestania, chceš sa niečoho chytiť a nemôžeš, nemáš čím, si a nie si zároveň, ako pútnik bez cesty, tak choď, len choď a neboj sa.
050404

Pod klenbou v prítmí dohárajúcich sviec, hľadal útočisko pred pohľadom sveta, nebolo kam uchýliť sa, nebolo kam utiecť, krídla mi zvlhli slzami tých, ktorí už prestali plakať, bolo ich hodne, nepochopených, ubolených duší bez sĺz plaču, kriku a hanby, ktorá dopadala na kamennú podlahu vekov, za zvuku De Natura Sonoris, ozvenou v mojej mysli, blúdi tam až dodnes, do času keď čítaš tieto slová, počúvaj pleskot krídel pod klenbou v prítmí dohárajúcich sviec, hľadaj útočisko pred pohľadom sveta, kam sa niet uchýliť, niet kam utiecť, si vran, dážď sĺz ti zmáča krídla, sú ťažšie a ťažšie, ale ty to nevzdávaš, hľadáš útočište, hľadáš to miestečko na oddych, čas pre teba tak drahý, na ktorý budeš spomínať, ešte chvíľu pri tebe a potom leť vran.
041205

Farby Chagalovskej noci, modré štvorce a obdĺžniky Marka Rothka, farby ultramarínu a fialové rána, oblé rohy, pulz života na ploche menšieho obrazu, presvetlené vášňou, sa prekrývajú, stretávajú a spájajú, odchádzajú a prichádzajú, aby sa navzájom dotkli svojimi hranami, rozpitou farbou odtieňov do seba odovzdali posolstvo, boli sme tu, v tvojom živote, zotrvali, vždy chvíľku z pohľadu blikotavých hviezd, len okamihy, zachytené v spektre modrej a fialovej, do času určenému farbám ako mne, pokiaľ čerň vyliata a kvapky jej nenásytnosti, nepohltili obraz môjho života, nepremenili ho, na krištáľový prísvit temnoty, žulovú dosku, pulzujúci náhrobok, vlnil sa, prikrývajúc miesto pod ktorým nebolo nič, vpíjal sa pomaly, do zeme, stratil sa, aby mohol preniknúť z druhej strany planéty do vesmíru, ako monolit z náhrobku, pevný a nemenný, putovať vesmírom, otáčajúc sa okolo vlastnej osi so šumom kde nič nepočuť.
041010

ako ľahký vánok plynie teraz k tvojej mysli, čo to tu píše, si myslí, len počúvaj - svet plynie, pomaly, zavri očká a chvíľu nedýchaj, vravím tie slová pre teba vdychujem im podstatu žitia, dávam im krídla na cestu, cítiš ten letmý vánok na perách, sú slovami pre teba, vdychuj ich do seba po dúškoch, pomaly, má to čas ako všetko na čo pozeráš, je krásne v tvojej izbe, viac sa nenudíš, vpustila si ma k sebe, som tu, v tvojej mysli, a vidím ti do duše, máš z toho strach, nemusíš, je len tiesňou v nás, môžeš ju v sebe potlačiť ako všetko na čo teraz myslíš, už nie je zdesením, je len poznaním, že ti iba píšem, vydýchni.
0408